Cestou - necestou alebo putovanie na svetovku...Chcem vám všetkým napísať, ako bolo. Pôvodne som na túto výstavu nechcela ísť. Jediné vhodné zviera – kocúra Ivan Don Ramzes *RU som tam nechcela brať, lebo vzhľadom k jeho kinetóze by tá cesta dlhá (len tam) viac ako 700 km bola preňho utrpením. Tak sme si povedali, zostaneme doma. Oslovila ma však moja kamarátka Timea z Maďarska, že ona už zaplatila všetko za dvoch ľudí, no jej manželovi do toho niečo prišlo, tak s ňou nepôjde. Nechala som sa „ukecať“ jedine pod podmienkou, že sa nebude snažiť moju „kuchynskú“ maďarčinu chápať, ale že ma bude aktívne opravovať a ja si výstavu spojím s rýchlokurzom maďarčiny.
Aby to nebolo také jednoduché, Timeina mačka mala v pondelok pred výstavou porodiť, no ako na potvoru si ten slávnostný deň odložila na piatok, takže odchod z Malaciek sa nekonal o 10-tej ráno, ako bolo v pláne, no až o 16-tej poobede s tým, že mačka ešte rodí u Timeinej kamarátky. Timea bola dosť nešťastná (ktorý mačkár by nebol), no na výstavu bola prihlásená, hotely boli vyplatené, tak sa muselo ísť.
Cesta nám prebiehala úžasne. Žiadne zápchy, autíčko si odkrajovalo z naplánovaných kilometrov a tak sme okolo 20-tej šťastne dorazili do Wroclavi, kde sme mali zarezervovaný prvý nocľah. Hotel sme našli hneď, no v takom supermodernom zariadení som ešte v živote nebola! Keď som si občas prezerala časopisy o bývaní s fotkami bytov so skleným a chrómovaným vybavením, slintala som túžbou a závisťou. Už to NIKDY robiť nebudem! Vyfasovali sme izbu, kde miesto okien bola presklená stena a ja som mala pocit, že keď sa k nej viac priblížim, že vypadnem von. Izba bola vlastne jedna miestnosť a v nej bola kúpeľňa s WC so sklenou stenou. Žiaden múr, žiadna tehla, ani sadrokartón, od zeme až po plafón len sklo, cez ktoré bolo vidno všetko – z izby ste videli WC, umývadlo a sprchu, kde voda tiekla rovno na zem. V tej chvíli mi bolo jasné, že môj ranný pobyt na WC asi nebude taký intímny.... V izbe televízor ako svet, teplota aj osvetlenie izby sa regulovali elektronikou zabudovanou v stene v podobe displeya veľkosti podložky pod myš. Táto zábavka ma chvíľu zamestnala, vyskúšala som všetky možné kombinácie osvetlenia.
Timea sa nevedela dočkať, kým sa spojí s domovom a na webe uvidí „svoje“ novonarodené mačatá, tak odišla na recepciu, odkiaľ priniesla mikroklávesnicu, ktorou bolo treba komunikovať s televízorom, kde sa dal nastaviť prístup k internetu. Maturovali sme chvíľu, no výsledkom bolo, že znova musela ísť na recepciu a vrátila sa s chalaniskom, ktorý nám ukázal, ako to čudo vlastne funguje. Ja som v dobe jej neprítomnosti prepínala poľské televízne kanály a s úžasom som zistila, že poliaci majú filmy nadabované spôsobom našich posocialistických pornosnímkov : v pozadí je potichu pustený pôvodný zvuk a celý film dabuje jeden človek, ktorý sa ani nesnaží vtesnať sa do trvania vety. Strašne zvláštny zážitok a poviem vám, tým Poliakom takéto sledovanie televízie naozaj nezávidím!
K pobytu v tomto hoteli už dodám iba dve poznámky : druhý deň ráno som naozaj nebola schopná využiť WC na ten účel, na ktorý je určené ... a druhá poznámka sa týka našej ďalšej cesty. Do Poznane sme mali už len 150 km, no navigácia nám stále udávala čas 3 hodiny. Až po rozhovore s personálom hotela nám bolo jasné, že chyba nie je v navigácii, ale v poľských cestách a že tých 150 km nám naozaj bude trvať 3 hodiny!
Okolo deviatej sme šťastne dorazili do cieľa našej cesty, do veľkej výstavnej haly v Poznani. Hneď na úvod musím napísať, že Poliaci si na príprave a organizácii tejto výstavy naozaj dali záležať ! K veterinárnej prehliadke sme dorazili v čase špičky, no netrvalo ani 10 minút a boli sme na rade. Priestor s klietkami pre mačky bol dostatočne blízko od priestoru na posudzovanie a dostatočne ďaleko od pódia, kde sa konal úvodný ceremoniál, takže mačky v klietkach neboli rušené zbytočným hlukom. Posudzovateľov bolo 31, poradie mačiek k posúdeniu bolo premietané na 4 veľkých monitoroch, takže každý vedel, kedy má svoju mačku odniesť na posúdenie. Mačky boli umiestnené v klietkach v sektoroch podľa krajín. Veľmi sa mi páčilo, že mnohé „výpravy“ si dali záležať na tom, že reprezentujú nielen svoju chovateľskú stanicu, ale aj svoju krajinu – oblečení boli v národných farbách a klietky v ich sektore boli bohato ozdobené ich štátnymi vlajkami. Napríklad u Rusov ste hneď vedeli, že ste u nich – tí boli dokonca oblečení v národných krojoch a na klietkach mali porozkladané Matriošky! V strede poľského sektoru zas vo výške viala ich zástava.
Mnohí vystavovatelia sa pri výzdobe svojich klietok inšpirovali Helloweenom a nezabudli dokonca ani na tekvice a horiace sviečky (samozrejme elektrické).
Slovenskú výpravu tvorila malá skupinka vystavovateľov :
Katarína Báliková s jej perzskými mačkami (tá na výstavu priniesla aj domáceho kocúra Ivety Šubovej),
Romana Báliková (tá dokonca stewardovala) s devon rexom,
Janka Melišová s perzskou a exotickou mačkou
Dana Ondrášová s mačkou barmskou,
Alena Mosná s jej maincoonmi,
Ingrid Butyková s orientálnym mačiatkom,
manželia Adamcoví s ocicatmi
a výpravu uzatvárali
Lenka Krankušová a
Tamara Jachová s Donskými Sphynxami.
Ja som mačku na výstave nemala, takže sa do výpravy nepočítam.
Z tejto zostavy boli do BIS nominované 2 mačky – odchov pani Mosnej a mačiatko pani Butykovej, perzská mačka Katky Bálikovej získala ocenenie BIV.
Tak isto ako vystavovatelia, prezentovali sa aj výrobcovia mačacích krmív a rôznych doplnkov. Na výstave boli prítomné mnohé nám známe aj neznáme firmy, vyzdvihnem hlavne naozaj reprezentatívny stánok firmy Royal Canin.
Kto má rád „pracholapy“, ten si tiež prišiel na svoje. Všemožné výrobky a doplnky s mačacími motívmi lákali kúpychtivých vystavovateľov aj návštevníkov výstavy. Ani ja som neodolala a okenný parapet v obývačke mi zdobia tri „mačacie“ svietniky, kocúri v kuchyni chytajú elektrické „blchy“, mačkám som kúpila farebné loptičky, s ktorými sa nehrajú a 7,5 kg balenie granúl od Applawsu im tiež veľmi nechutí. Urobila som však aj dobrý skutok, od nejakého poľského združenia na ochranu túlavých mačiek som si kúpila dva ručne robené drevené náramky a moje euráče putovali do ich kasičky.
Výber do najvyššej súťaže sa skončil, tak isto aj prvý deň výstavy. Pred odchodom na hotel sme ešte ochutnali výborné výtvory poľských kuchárov – plnené kapustové listy, špízy, plnené vysmážané rezne, rôzne mäsá na prírodný spôsob, aj výbornú kyslú kapustu s klobásou.
Vybrali sme mačky z klietky a spolu s Timeou sme vyrazili k autu. Čakal nás ďalší hotel, ďalšie prekvapenie ....
Jeho adresa : Hotel Apartament City, Ul. Rybaki 15/15. Zaparkovali sme vo vedľajšej ulici a začali sme hľadať. Ulica Rybaki v Poznani je dlhá. A my sme ju v snahe nájsť „hotel“ prešli hore-dolu snáď tri krát. S holými mačkami koncom októbra, kuframi, prenosným mačacím WC, s pelechmi .... Ulica Rybaki má totižto nelogicky rozhádzané čísla domov. No číslo 15 nebolo na žiadnom z nich. A ani domáci o takom hoteli nikdy nepočuli. S narastajúcim zúfalstvom sme sa unavené zložili na chodník a v tom momente k Timei z neďalekej bránky pristúpil chlapík, ktorý jej v angličtine vysvetlil, že sme na mieste a že jej poslal sms-ku, v ktorej jej písal, ako nájsť hotel. Timea však mala mobil vypnutý. Ochotne jej vzal batožinu a viedol nás do dverí, ktoré hotel veľmi nepripomínali. Za dverami ošúchané schodisko vedúce k dverám bytu ... Až keď sme do tohto „hotela“ vstúpili, sme pochopili, že toto nie je žiaden hotel, ale luxusne zariadený mezonetový byt slúžiaci pravdepodobne pre pánov s ich „slečnami“. No bol nádherný !
Na prízemí kompletne vybavená kuchyňa, zasklená terasa s prúteným nábytkom s rozlohou veľkej obývačky, krb, obývačka s veľkým televízorom, drevené schody, tam rozľahlá spálňa a ešte rozsiahlejšia zrkadlami obložená kúpeľňa v štýle romantizmu. Všetky okná boli vyplnené nádhernou, ručne zhotovenou vitrážou. Všade množstvo sviečok ... jednoducho .... luxus. A hlavne, tento “hotel“ mal 2 WC ! S normálnymi stenami.
Aby som ešte nezabudla – zo soboty na nedeľu sa posúval čas. Mali sme spať o hodinu viac. Tak som si nastavila aj budík. Ráno som sa prebrala no to, že v posteli som sama a že Timea štrngoce v kuchyni – varila si kávu. Na výstave sme mali byť o 10-tej, na hodinkách som mala 9 hodín, to znamenalo, že je iba 8. Timea o chvíľu na mňa volá, či sme si tie hodiny nastavili dobre, lebo že v televízore na poľskom kanále ukazujú čas 10 hodín! Jej mobil po automatickom nastavení ukazoval 8 .... jednoducho sme nevedeli, koľko tých svätých vlastne je! Vtedy som si spomenula na našich predkov, ako im bolo bez hodín fajn a Timea pre istotu volala až do Maďarska, aby sa dozvedela, ktorý čas je vlastne správny. Pravdu sme mali my a zistili sme, že okrem toho, že Poliaci majú otrasne nadabované filmy, si v televízii čas nastavujú asi ručne a tá ruka, ktorá tú zmenu zo soboty na nedeľu spravila, sa pomýlila.
Na výstavu sme dorazili včas a keďže žiaden z Donov nebol nominovaný do dnešnej BIS, čas sme trávili sledovaním BIS-ky, ktorá prebiehala na hlavnom pódiu, držaním palcov dvom slovenským nominovaným mačkám (žiaľ, nevyhrala ani jedna), alebo sme sa prechádzali medzi stánkami. Dokúpili sme ešte pár „hlúpostí“ a po skončení výstavy, asi okolo 17,30 hod. sme sa pobrali domov.
Timea ma v Malackách vysadila asi o pol druhej v noci. Ponúkala som jej síce, aby u nás prespala, no tá sa už nevedela dočkať toho, že uvidí malé, už vlastne trojdňové mačiatka. Martin jej preto uvaril poriadneho „smrťáka“ a Timea sa vydala na cestu domov, do Szolnoku.
Čo dodať na záver? Musím znova podotknúť, že výstava bola zorganizovaná na vysokej úrovni a aspoň z môjho pohľadu prebehla úplne bez problémov. Mrzí ma však jedna vec, a to, že z celkového množstva skoro 1500 mačiek bolo na výstave IBA 7 (sedem!) Don Sphynxov. To na obyčajnej medzinárodke v Bratislave ich býva raz toľko! Na výstavu som išla s tým, že sa oboznámim s kvalitou Donov v Iných krajinách, no videla som iba tie zvieratá, ktoré už dávno poznám. Na druhej strane však môžem napísať, že keby nebolo trojky : Maďarsko, Čechy a Slovensko, tak by v Poznani nebol ani jeden Don ! To sme im tú výstavu vlastne zachránili :)
Gabriela Murínová, ChS Pyrel *Sk
